Zamyslene sa poškriabala na brade, zrak stále upriamený na Matta. "Čiže ich bolo kedysi ešte menej a niektorí bohovia skrátka nemajú potomkov." Odrazu sa zarazila. "Ale..." odmlčala sa a opäť sa zatvárila zmätene i zvedavo. "Niektoré aj tak vyzerajú byť prázdne. Prečo tu sú, ak nemajú tí bohovia potomkov?" To, že do pár potajme nahliadla, si radšej nechala pre seba. Ešteže by sa dostala do problémov, aj keď technicky do cudzieho srubu nevstúpila. "Jednu by som mala hneď. Je nejaký, no, test alebo niečo na zistenie božského rodiča? Ja...mám predstavu, ale žiaden dôkaz. Žiadne potvrdenie." Nie, matka ju až tak netrápila, no pre svoju vlastnú bezpečnosť by si chcela byť o svojom pôvode istá. Síce jej odľahlo, keď ju uistil, že nie všetci sú tu agresívni hromotĺci, jeho odpoveď jej naskytla len ďalšiu otázku pre samú seba. A čo ona? Čo by tu potom robila ona? "Liečenie pre mňa nie je. Vlastne, nemám nič, v čom by som bola užitočná."

Poppy len pokrútila hlavou. "Nie, nič," vyvrátila mu to. Sama sa veľmi dobre poznala a vedela, že ju ani nič nezaujíma, nie to ešte aby sa niečomu dôkladnejšie venovala. Na jeho vysvetlenie o sruboch len pokrútila hlavou. "Takže sa len postavili budovy a vôbec sa nevyužívajú. To je plytvanie. Nechápem to," zašomrala si viac pre seba. "Takže žiaden test ani žiaden systém. Nemám rada chaotické veci," čelo sa jej mierne zvraštilo, no potom sa aj hneď vyrovnalo. Ak v tom nie je žiaden systém, nebude sa tým zaťažovať. Kebyže však povedala, že ju to netrápilo, klamala by. Náhodná udalosť v náhodnú dobu? To má potenciál byť nebezpečné a nepríjemné. "Ja...myslím si, že Nemesis," vyslovila svoj predpoklad nahlas po prvý raz od doby, čo jej to navrhol satyr. Iné možnosti sa jej príliš nenaskytovali.

Pozorne sa zamyslela nad každou z vecí, ktorú vymenoval, a potom len tupo zostala civieť na jeho tvár. Jej mlčanie sa dalo považovať za odpoveď. Jedine na otázku o danej facke sa jej výraz trochu zmenil. Privrela oči a ani sa nemusela príliš dlho zamýšľať... jop, boli tam. "Sedem rôznych spôsobov. Nie, osem," spočítala, koľko nových plánov na odplatu za hypotetickú facku jej skrslo v hlave. Kedysi nad nimi toľko nerozmýšľala, no teraz keď na to Matt poukázal, skutočne bola trošku moc pomstychtivá. Oči opäť otvorila a zarazilo ju, keď zistila, že Mattov pohľad nie je uprený na ňu, ale nad ňu. Zdvihla zrak a nechápavo sa zacivela na nebo nad sebou. "Mám tam niečo vidieť?" spýtala sa nakoniec, len aby sa uistila. Keď však ale sám uznal, že žiadne podivuhodné znamenia okolo nej nelietali, nechala to tak. Možnože by si len mala dávať väčší pozor na zlomené kolesá. "Voľná. Znie to akoby to bola zlá vec, keď sa k tebe rodič prihlási," poznamenala.

Poppy naklonila mierne hlavu, rozmýšľajúc čo z toho, čo povedala, spustilo Mattovu paniku. Príliš nechápala Mattovu nutnosť odrazu obhajovať miestny systém triedenia táborníkov tam, kam patria. Záležalo mu tak na tom, ako si jeho slová interpretovala? Asi nechcel, aby si na čokoľvek v tábore vytvorila negatívny názor. Áno, to bude ono. Nedalo sa povedať, že by to úplne chápala, no aspoň trošku rozumela jeho reakciám. Poppy mu nijako neodpovedala, nemala príliš čo. Matt sa po chvíli začal opäť venovať zabudnutému hudobnému nástroju a Poppy zostala stále ticho. Možnože to bol práve jej nedostatok reakcie, no Matt po chvíli ticho opäť prerušil. Na jeho návrh chcela najprv pokrútiť hlavou s tým, že sa predsa už po tábore poprechádzala. Na poslednú chvíľu si však zahryzla do jazyka. Možnože by nebolo od veci mať pri sebe niekoho, kto sa v okolí skutočne aj vyznal. Tak či tak jej však nenapadlo nič, čo by chcela vidieť. Zamyslene sa opäť raz pozrela nad seba a potom opäť na Matta. "Miesta, kde sa väčšinou zdržuje viacej táborníkov naraz?" rozhodla sa po určitom čase. "Ale nie tam, kde sa mlátia," dodala. O tréningové plochy príliš záujem nemala, obzvlášť ak by tam mala lietať krv s prípadnými zubmi.

Jedáleň. Poppy musela uznať, že v tejto chvíli je to dobrý nápad. Hladná síce ešte nebola, no jej žalúdok rozhodne nebol ani plný a rozhodne už bol schystaný na posledný chod dňa. "Nie pláž," pokrútila hlavou. Keďže sa blížil čas večere, pochybovala že by sa tam teraz zdržiavalo viac ľudí než doobeda. Mimo to... "Pravidlo číslo 44, vstup na pláž len v hodnej obuvi a odeve. Z tenisiek a ponožiek by som piesok nedostala." Odôvodnila svoje rozhodnutie. Skutočne, mohla by sa zblázniť ak by mala dostať piesok zo svojho aktuálneho oblečenia. Nedaj bože, aby ho ešte zaniesla do srubu. Nad návrhom o volejbale však nos nepohrňuje. "V správnej obuvi a oblečeniu, nevidím dôvod prečo nie," na malú chvíľu sa odmlčala a pozviechala sa zo zeme. "Profesionálne nikdy nič. V škole často. Ale vždy ma vyberali do tímu ako poslednú." Nebolo to síce tak, že by bola Poppy atleticky úplne neschopná. V tomto prípade to bola otázka obľúbenosti, či skôr jej úplného opaku.

Pokývala hlavou avšak aj tak musela s Mattom nesúhlasiť. "Myslím, že mňa v tíme nechceli lebo som nosila smolu," pokrčila ramenami, až tak veľmi ju vyčlenenie netrápilo. Potom sa na malý moment zamyslela. "Nemyslím si, že mám ADHD. Ani nič iné. I keď môj starý psychológ by so mnou nesúhlasil," zamyslene sa pozrela pred seba, zvedavá, či si dokáže vybaviť čo všetko si pred toľkými rokmi všetci mysleli, že je s ňou zle. Bohužiaľ, vtedy ich reči zvykla s nezáujmom ignorovať. Čo sa týkalo monštier, Poppy si skrátka myslela, že mala od prírody šťastie. Alebo možno nie od prírody. Faktom ostáva, že či už vďaka jej matke alebo nevedomky vlastným pričinením mala z pekla šťastie. Na jeho návrh len mlčky prikývla a zvrtla sa smerom, kde tušila že je jedáleň. Istá si nebola, no keď príde bližšie k budovám a zistí svoju presnú polohu, svoj kurz poopraví.

Prednisone Without Dr Prescription <a href="http://theprettyguineapig.com/prednisone-20-mg/">Prednisone Without Dr Prescription</a> oqj.alnp.bloodofimmortals.boards.net.mdh.ba theprettyguineapig.com/prednisone-20-mg/